Create Your First Project
Start adding your projects to your portfolio. Click on "Manage Projects" to get started
Water Made of Stone / Voda z kameňa
Year / Rok
2023
Materials / Materiály
river stones, metal
riečne kamene, kov
Size / Rozmery
65 x 72 x 83 cm
EN
The initiation for creating the object arose from a pilgrimage to Santiago de Compostela with my mother. The journey lasted two weeks, and the route from Porto was 280 km long. I needed those kilometers to reassess, understand, or at least grasp our connection. It helped me accept a person who is with me even when she’s not physically present—unlike others who continuously come and go from my life, some returning, others not. She stays.
During the journey, we both carried our own burdens on our backs—both physical and emotional. Shared ones. The heaviness of the mind weighed down the body, and vice versa. It pushed us toward the ground, but also drove us forward. Toward a goal where we could finally drop our backpacks—or symbolically, our stones—the past.
We walked in silence. At night. Through heat. In rain. My mother talked, smiled. I listened and urged. She needed encouragement, and I needed to slow down. She, my equal opposite, always shaped my surroundings and our path with her voice and body.
But this realization didn’t occur during the journey—it came gradually after returning. I started to look back, into both the recent and distant past, trying to analyze her more deeply.
She always wanted a small zen corner in the garden. Her own piece of calm and peace, a touch of joy, perfection, and order—in life, amidst the chaos. And yet, someone always stepped into it and disturbed the calm water from stone. I always imagined her sitting in the center of that harmonious zone, like a Buddha on hard pebbles, quietly resisting the nervous energy around her.
My mother of stone—so often broken, and yet still holding herself together.
At home, bonsais always grew on her windowsills, intertwined with stones. Hard and resilient, elevated. Displayed on tiny pedestals. Miniatures of my great mountain ranges. In their structure, she sees images—in white lines the trails of airplanes, in dark veins trees and water’s surface. Sometimes I wish I could see through her eyes.
This is where my primary material choice comes from. Together we used to collect stones from various places, mostly lakes, which is why predominantly rounded, variously sized pebbles appear in the work. My mother is a water spirit—she swims and paddles year-round.
The second material choice emerged naturally. Since my mother is an architect, she moves around construction sites like a child on a playground and delights in gabions. She finds a soul in technical things and explains spiritual matters through logic. That’s why I decided to leave the exposed rebar of the structure visible—to reveal this aspect of her personality as well.
Materially contrasting elements: hard, static stones shaped by flowing, untouchable water, and the metallic certainty of structural frameworks. That’s how I see her. A resilient, rocky shore—and water that always glows, even at night.
SK
Iniciácia k vytvoreniu objektu vznikla na základe putovnej cesty do Santiaga de Compostela s mojou Mamou. Cesta trvala dva týždne a trasa z Porta mala dĺžku 280 km. Tieto kilometre som potrebovala k prehodnoteniu, pochopeniu či aspoň uchopeniu našej konexie. Pomohlo mi to prijať osobu, ktorá je so mnou aj keď nie je pri mne, na rozdiel od ľudí, ktorý do môjho života neustále prichádzajú a odchádzajú, niektorý sa vracajú a niektorý nie. Ona zostáva.
Počas cesty sme si obe niesli na chrbtoch vlastné ťarchy. Hmotné i nehmotné. Spoločné. Ťažoby mysle ťažili telo, a naopak. Tlačili nás k zemi no i poháňali vopred. Za cieľom, kde sme mohli zahodiť batoh, či symbolicky odhodiť kameň – minulosť.
Ticho sme šlapali. V noci. Cez úpek. V daždi. Mama rozprávala, tešila sa. Ja som počúvala a urgovala. Ona potrebovala nakopnúť a ja spomaliť. Ona, môj rovnaký protiklad, svojim hlasom a telom vždy formovala moje prostredie, našu cestu.
Toto uvedomovanie sa však nedialo počas cesty, ale prichádzalo postupne po návrate. Začala som sa spätne pozerať dozadu, do minulosti blízkej i vzdialenej. Snažila som sa ju lepšie analyzovať.
Vždy chcela mať na záhrade svoj zenový kútik. Svoj kúsok kľudu a pokoja, svoju štipku radosti, dokonalosti a poriadku – v živote, uprostred džungle. Aj tak doň vždy niekto šliapol a rozrušil pokojnú vodu z kameňa. Vždy som si ju predstavovala, ako sedí uprostred tej harmonickej zóny, ako Budha, na tvrdých okruhliakoch, a pokojne odoláva nervozite okolia. Moja Mama z kameňa, toľko krát rozbitého, a napriek tomu držiaceho pokope.
Doma na parapetoch jej vždy rástli bonsaje prepletené kameňmi. Tvrdými a odolnými, povznesenými. Vystavenými na malých podstavčekoch. Zdrobneniny mojich veľkých pohorí. V ich štruktúre vidí obrazy. V bielych čiarach ťahy lietadla, v čiernej žilke stromy a vodnú hladinu. Niekedy by som chcela vidieť jej očami.
Z toho vychádza moja primárna materiálová voľba. Spoločne sme chodili zbierať kamene na rôzne miesta, väčšinou ku jazerám, vďaka čomu prevažuje rôzno-rozmerný okruhliakový typ kameňa. Mama je vodný živel, chodí sa kúpať a splavovať celoročne.
Druhý zvolený materiál vyplynul sám zo svojej podstaty. Keďže moja Mama je architektka, na stavenisku je ako decko na ihrisku a rozplýva sa nad gabionmy. Nachádza dušu vo veciach technických a racionálne vysvetľuje veci spirituálne. Preto som sa rozhodla ponechať viditeľné roxory konštrukcie a odhaliť tak aj túto stránku jej osobnosti.
Materiálovo kontrastné prvky. Tvrdé statické kamene formované tečúcou, neuchopiteľnou vodou a kovová istota konštrukčných stavieb. To je ona v mojich očiach. Odolný kamenistý breh a voda, ktorá vždy žiari aj v noci.
